Online príbeh na pokračovanie: Kapitola 13. komnata, II. časť

Ľahké blogové písanie na rozveselenie sivých dní. Príbeh trojice tridsiatničok, ktoré sa pretĺkajú životom a hľadajú životnú lásku. Nezabudnite nás sledovať, príbeh bude pokračovať!

Prvá časť príbehu tu: Online príbeh na pokračovanie: Kapitola Balí ma!

Druhá časť príbehu tu: Online príbeh na pokračovanie: Kapitola 13. komnata

Zapálila si sviečku. Sedela v kúpeľni na zemi a na krku si držala studený uterák. Zabalená v župane, nohy ju začali na sivej dlážke oziabať. Len odovzdane sedela. Sľúbil, že to už neurobí. A pooobede opäť nič nepredstieral.

-Aký vlastne bol?

Opýtala sa do ticha neveľkej miestnosti, kde dominovala čierna vaňa a transparentné umývadlo. Na luxus si potrpel, no na maniere k žene nie. Svoje gény asi zdelil po svojom otcovi, ktorého poznal len z matkinho rozprávania. Celý jeho život presedel v base za obzvlášť brutálnu vraždu susedy a nakoniec tam aj zomrel.

-Mal pekný úsmev,- pousmiala sa a chcela si vybaviť ich prvé stretnutie. Vyhliadol si ju v kaviarni, kde sedela s kamarátkou a poslal im zmrzlinu. Vrcholilo leto a všetko bolo také bezstarostné. Pracovala v kníhkupectve, hltala romány so šťastným koncom, historické príbehy, neunikla jej žiadna novinka z regálu  zdravovedy. Mala plnú hlavu ideálov a hľadala svojho princa. Páčil sa jej od prvej chvíle, aj keď medzi svojimi kamarátmi pôsobil trochu arogantne. Na prvé rande ju prišiel pozvať do obchodu, kde pracovala. Zistil si o nej všetko, čo sa dalo. Bola polichotená, no nič nechcela unáhliť. Bojoval o ňu kvetmi, kinami, kávami, vzal ju do wellness, na Šíravu na motorke, vybavil prelet malým lietadlom priamo nad Košicami. Prekvapil ju romantickým výletom v Tatrách, vzal ju na dovolenku do Turecka. Sedem mesiacov jej dvoril a hýčkal ju, ako princeznú. Bol pozorný, milý, láskavý, hladil jej vlasy a hrdo držal za ruku, keď boli na verejnosti.

Už vtedy mala vedieť, že je násilný. Keď sa prvý raz nepohodli, pristúpil k nej a surovo schytil za hustú hnedú hrivo. Hlavou jej trhlo, krčná chrbtica ju pobolievala ešte ďalší mesiac. Keď sa odula druhý raz, držal jej ruky za chrbtom tak silno, že si jej kamarátka myslela, že bola priviazaná. Vtedy ju chcel opluť. Dodnes nevie, čo ho zastavilo. Spomenula si na ten piatok, keď ju v kúpeľni udrel fénom do hlavy. Vraj nechtiac. Uverila. Mala ružové okuliare a hltala každé jeho milé slovo. Za tie vulgárne a ostré výroky obviňovala seba. Spoločnosť ho milovala, jej mama ho ticho trpela a chcela dopriať dcére dobrý život. Lepší, ako mala ona s ťažko chorým mužom a deťmi, s ktorými sa ledva pretĺkala každý mesiac od výplaty k výplate. Našťastie, Silvia bola priebojné a šikovné dievča a pochopila, že bude najlepšie, keď po maturite odíde z domu a bude sa starať sama o seba.

Majo bol o desať rokov starší, no jej to neprekážalo. Vyzeral mlado, štýlovo sa obliekal. O jeho dvojročnej dcére sa dozvedela až po tom, čo sa k nemu presťahovala. Nepriznal však, že žena mu utiekla, lebo nezvládla jeho týranie. Psychické, fyzické. Silviu znásilnil mesiac po jej príchode do vily. Bola hrdá, bránila sa jeho požiadavkám, nechcela byť nemou slúžkou zatvorenou v zlatej klietke.  Odišla zo spálne a vyhlásila, že s ním spať nebude. Zmiatol ju pocit, že je v jeho dome a zrazu sú si rovní. Ako veľmi sa mýlila. Znásilnil ju zozadu, jeho sile sa nedokázala ubrániť. V tej tme chcela kričať ako ranené zviera, no zaviazal jej ústa.

Chcela hneď utiecť, no bola zaľúbená. Vinu za jeho tvrdé reakcie brala na svoje plecia. Bol to kruh, z ktorého nemala silu vystúpiť. Vzďaľovala sa svojmu okoliu, uzatvárala sa do seba, nemo trpela. Stačilo mu pol roka, aby si z nej spravil bábku, ktorá mechanicky pripravovala jeho obľúbené raňajky, varila teplé obedy a bola doma, keď nechcel byť sám. Prestať pracovať bolo tým najjednoduchším, čo jej mohol na začiatku spoločného bývania ponúknuť. Nemala žiadny príjem. Mal ju v hrsti. Vyvolal rozbroje s jej matkou, ktorá sa na dcéru hnevala. Odstrihol ju od najbližších, bola len jeho.

Aj v to pondelokové poobedie si na nej vybil zlosť, keď feťák, s ktorým sa stretol na pumpe, nepriniesol požičané peniaze. Na čerpacej stanici mu len strelil päsťou pravý hák a odišiel. S vôňou krvi na hánkach doma svoju milú pritlačil ku stene, stisol jej krk, až takmer z nedostatku kyslíka omdlela a nervozitu vybil na jej mladom ženskom tele. Kúsol jej do chrtba, opantaný vášňou a zlosťou jej svoje nechty zaryl do krku, až začala krvácať.

Silvia si mlčky tlačila studený uterák na opuchnutý krk a civela do vzduchoprázdna. Nebola schopná premýšľať, čo urobiť. Vždy bola cesta, kam ujsť, ale nevedela, či má dostatok odvahy utiecť, skrývať sa, žiť v strachu. Nemala peniaze, u rodičov by ju okamžite našiel, starým kamarátkam nechcela vyrábať žiadne problémy. Nepoznala PIN od jeho kreditiek, všetku hotovosť zo skrinky v kuchyni si vzal so sebou a do sejfu sa dostať nevedela. Navyše, mal v tej izbe kameru prepojenú na svoj mobil, hneď by ju videl a poslal svojich kamošov, aby ju prišli spacifikovať. Mali totiž kľúče od ich domu. Pre istotu.

Ráno jej volal, kde je a čo robí. Musela mu ísť zakývať do čierneho hľadáčika v jeho pracovni, aby videl, že skutočne neklame. Bolo takmer nemysliteľné utiecť. Celý deň presedela na terase. Bol nádherný jarný deň, život sa prebúdzal v prírode, aj ľuďoch, vôňa očakávaní naplnila svieži vzduch. Pila zelený čaj, v domácej lekárničke našla masť na doškriabaný krk, zabalená v jemnej deke nepríčetne hľadela do slnka. Driemala, hľadala chuť žiť.

-Dnes poobede prídem,- hovoril príjemným tónom nasledujúce ráno. Dokonca sa pri tom usmieval.

-Kedy asi? Čo budeš chcieť na jedenie?- odpovedala aj ona prívetivo.

-Okolo štvrtej. Spravíš mi pečenú rybu so šalátom?

-Budeš to mať pripravené, láska,- prehltla svoj strach a snažila sa potlačil vzrušenie z odhodlania, ktoré sa v nej za posledné dve noci zhmotnilo.

Mala pár hodín, aby upratala, pripravila obed. Veci mala zbalené, triasla sa nervozitou. Boli dve hodiny poobede, keď buchla dverami a v očiach sa jej zaleskli slzy. Cez plece mala prehodenú malú športovú tašku a v ruke držala kabelku, ktorú jej daroval na posledné Vianoce. Mobil začal zvoniť na kuchynskej linke, ale to už Silvia nepočula. Utiekla ku kamarátke z vedľajšej dediny. Na autobusovú stanicu sa dostala MHD, presne o tretej išla linka do dediny. O päť minút neskôr aj spoj do Prešova, kam mala namierené. Jej kamarátka tam študovala a na intráku sa vždy dala nejaká posteľ vybaviť. Prestupovala na stanici a stále sa otáčala dokola, či ho náhodou neuvidí. Bála sa, že ju nájde a odvlečie naspäť do svojho ľadového kráľovstva. Nad jeho trestom radšej ani nepremýšľala.

Fúkal jemný vetrík, no jej telo horelo. Očami nervózne poletovala po ľuďoch a so strachom pozerala, či neobjaví nejakú tvár, ktorá by ju spoznala. Autobus do Prešova bol poloprázdny, nastúpila medzi prvými, ďaleko od okna, až do zadnej časti červenej mašiny. Pohľadom posúvala sekundovú ručičku a hypnotizovala šoféra, aby konečne zatvoril dvere a nik nemohol nastúpiť. Bijúce srdce cítila v ranách na krku, rukami si zvierala zápästia, jemne si hrýzla spodnú peru. Keď sa autobus jemne pohol, hlasno vydýchla. Bol to len začiatok, no horúci pocit odvahy a odhodlania jej vytlačil teplý prúd sĺz.

-Čau zdochlina, čo tu sedíš ako na kare? Haló,- zašveholila s úsmevom na perách Dáša. Silvia ju zavolala na kávu, no miesto prvotriednej zvodkyne našla v ratanových kreslách obľúbenej ružinovskej kaviarne štíhlu kamarátku bez energie.

-Čau,- odvetila ticho. Čierne rámy okuliarov zakrývali neprítomný pohľad.

-Stalo sa niečo? Silvi, niekto zomrel?- vyzvedala preľaknutá Dáša a skenovala čierno odetú kamarátku pohľadom.

Kým si Dáša sadla, Silvia potichu prehovorila:

-Dnes by mal narodeniny. 40.

-Kto?- vytreštila na Silviu oči a rýchlo lovila v pamäti, kto by mohol mať dnes taký sviatok.

-Maroš,- povedali súčasne.

Silvia si zložila okuliare, prešla si dlaňami líca a so servítkou si utrela spotené čelo.

-Dnes by mal narodky,- zopakovala viac pre seba a uboleným pohľadom sa zavesila do tváre svojej kamarátky.

Dáša vedela len polovicu pravdy. Len to, že sa zabil na motorke.

Nevedela, že bola na úteku od Maroša a že jeden z jeho kumpánov ju náhodou zahliadol nastupovať do autobusu mieriaceho do Prešova. Maroš vedel, že chce utiecť. Nebol ešte doma, ale už dávno bol v Košiciach. Vysadol na motorku a rútil sa do Prešova, počkať svoju princeznú priamo na autobusovú stanicu. Šofér kamióna, čo práve vyrážal po diaľnici do Poľska, vybočil zo svojho pruhu a zachytil Marošovu Ducati. Mladý motorkár nemal pri svojej rýchlosti najmenšiu šancu prežiť.

Silvia sa o jeho smrti dozvedela z večerných správ na internáte v Prešove.

-Silvi, nie je to tvoja chyba, že zomrel. Odpusti si to už konečne.

-Ako sa to robí?

Silviina maskara sa razom rozmazala.

Prvá časť príbehu tu: Online príbeh na pokračovanie: Kapitola Balí ma!

Druhá časť príbehu tu: Online príbeh na pokračovanie: Kapitola 13. komnata