Online príbeh na pokračovanie: Kapitola Balí ma!

Ľahké blogové písanie na rozveselenie sivých dní. Príbeh trojice tridsiatničok, ktoré sa pretĺkajú životom a hľadajú životnú lásku. Nezabudnite nás sledovať, príbeh bude pokračovať!

Ľahké online čítanie na pokračovanie zadarmo. Sledujte nás!

-A kedy má prísť?- sondovala som, ešte kým Dáškina kamoška z ďalekého východu dorazí. Silviu som poznala z jej rozprávania, aj osobne, zo žúrov, a tak letmo aj z vysokoškolských lavíc. Bola z vedľajšieho krúžku, no kamošila sa s ňou Dáša. Zbližoval ich ten východniarsky temperament.

Silvia bola vysoká, štíhla, s hustými hnedými vlasmi a okuliarmi s extravagantným rámom. Úspešná. Ak ju vyhodili dverami, prišla oknom a nikto nemal chuť ju presviedčať o odchode, tak vždy zostala. Našla si teplé miestočko v jednej veľmi prosperujúcej spoločnosti, neviditeľnými nitkami spojenej s vládnymi pákami. Proporčne dokonalá, mala ochotu rozdávať úsmevy a variť kávu, na poste asistentky riaditeľa sa mala ako rybka vo vode. Výplatu míňala na handry, občas jej šéf priniesol zo služobky drahý krém, voňavku alebo výborné sladkosti.

Bolo ju počuť, vidieť a cítiť už z diaľky. Mávala ako na prvého mája a po promenáde sa producírovala ako na predvádzacom móle. Baby závistlivo skenovali jej výzor, chlapi len obdivne pokyvkávali hlavami a za slnečnými okuliarmi ukrývali svoje chute pri pohľade do jej bujného dekoltu.

-Babyyy, čauté! Ta ten chmuľo ma ako na potvoru dnes nechcel pustiť skôr. Silvinka, ešte tento imejl odošli, ešte toto odnes do kancelárie vedľa..Pako. Som sa vás už nevedela dočkať!- hlesla a zároveň nás poriadne vyobjímala. Obe. Sedeli sme na jarnej terase prikryté dekami, nohy nám zohrievalo zubaté slnko, ruky teplá káva a čaj. Výrazná Silvia hneď prebrala kormidlo našej debaty s Dáškou, no nebránili sme sa.

-Dáši, ty vieš. Ten sopliak, čo ma zbalil na diskotéke pred Vianocami, pamätáš si? Taký zajko,-mrkla na mňa cez stôl, -mi písal, že ma chce zobrať na jarnú lyžovačku do Talianska. Nie je zlatý?- zaškerila sa a obratne mi v mobile ukázala jeho fotku. Mladý zajko mohol mať maximálne 24, aj keď pevná figúra a jemné tmavé strnisko pôsobili výrazne staršie. Jeho fotka v plavkách by mi aj okuliare zarosila. Vykachličkované od brady po pás, a ten zadok!

-Koľko má rokov?- s nevôľou som odtrhla hlavu od fotky mladého športovca, pózujúceho na pláži s bielym pieskom.

-22. Ale vyzerá staršie, že. Inak by som do toho nešla. Ale je zlatý. Stále mi kupuje nejaké darčeky, úplne sa namotal,-vyškerená ako lečo nám vylíčila, ako ju zbalil v bare a ako s ním prežila nezabudnuteľný Silvester na horách. Bol zranený, tak cez Vianoce oddychoval, inak by strávila sviatky akurát tak na zimáku. Síce vravela, že on je zmotaný, ale len pri spomienke naňho žiarila ako neónka. A čo keď je o osem rokov mladší?

-Veď ja sa nechystám vydávať, tak si môžem užiť, nie? Baby, a keby ste videli to telo! Minule vyšiel zo sprchy,- miesto pokračovania sa však len zasnila a potom debatu o vyšportovanom zajačikovi stopla.

-Dáška, a čo ten tvoj?- zmenila tému, bolo načase sa dozvedieť aj iné pikošky.

Dáška je krásna blondínka. A keď poviem krásna, tak jej štipku závidím. Má sexepíl, dlhé blond vlasy, krásny úsmev, vždy je pekne oblečená a má neskutočnú energiu. Chlapi sa na ňu lepia ako žuvačka na podrážky. Navyše, je úspešná a ambiciózna a aj keď svojou dominanciou už pár mužov odplašila, vždy sa nájde silný samec, ktorý jej dvorí. Takýchto má hneď pár. Veď načo trocháriť.

-Ktorý?- zasmiali sme sa.

-Palo? Nííč. Už je to pasé. Liezol mi na nervy. Bol otravný. V kuse mi volal, nenechal ma pol dňa na pokoji a keď som chcela ísť s Eliškou na víno, tak mi to chcel dokonca zakazovať,- poklepala si po čele a tým bolo vysvetlené všetko. Palo bol sympaťák, robil v manažmente banky, síce ako junior, ale mal veľký potenciál. Bol šikovný, rozhľadený, mal plnú hlavu plánov. A bol žiarlivý. Veľmi. Chcel ju mať doma pod zámkom, nenechal ju dýchať. Spočiatku to Dáška brala ako kompliment, že chce byť s ňou, a je stredom jeho vesmíru, a bla bla. Po troch mesiacoch to začalo byť nepríjemné. Vypisoval žiarlivé esemesky, keď sme išli čo i len do kina, robil scény, doma, aj predo mnou. Najväčší cirkus však robil po rozchode.

-Asi mu zašibalo, keď som mu povedala, že už s ním nechcem byť. Každý večer stál pod našou bránou a čakal, kedy pôjdem z roboty. Nosil mi kvety asi dva týdžne v kuse, každý deň. Otravoval naše susedy, nechával mi odkazy za stieračom auta. A to som ti hovorila, ako za mnou prišiel do práce?- obrátila sa Dáša s otázkou na Silviu, ktorá si popri našej debate stihla obzerať vyfešákovaných „oblekových“ na promenáde.

-Jasné! Keď si sedela so šéfom v kancloške a ten chudák sa tam dovalil a chcel ťa žiadať o ruku?- Zachichotali sme sa. Bol to trapas. Vtedy som videla Dášu asi prvý raz poriadne vytočenú. Bola až červená, keď kričala na celý podnájom a referovala mi svoj zážitok.

-Žiadosť o ruku by nemala byť odpoveďou na rozchod,- uzatvorila som tému a požiadala čašníka o jednu minerálku.

-Eliška, a ty sa teraz s niekým stretávaš?- opýtala sa bez okolkov Silvia a so záujmom čakala na moju odpoveď.

-Prihlásila som sa na zoznamku. Nejakí chlapi mi píšu. Takí, čo by sa mi páčili, nereagujú. Uvídím…- skonštatovala som sucho, no možno bol cítiť závan smútku.

-Prosím ťa, to ti Dáša vravela, že ja som za posledné tri roky boli na rande zo zoznamky dokopy 53-krát? Prisahám! Spočítali sme to, že,- sprisahanecky na Dášu žmurkla a pokračovala, -s niektorými som sa videla raz, s inými tri-štyrikrát. Ty, Dáši, pamätáš na toho, čo ma pozval do wellnessu?- obe sa ako na povel zasmiali. Aj ja som tú historku z Dášinho rozprávania poznala. Bol to voľáky držgroš, ktorý mal plavky z roku päť, ani minerálku jej nezaplatil,a celé to zabil svojou zanedbanou pedikúrou.

-Ty, to bolo šalené!-vysypala zo seba a nepríjemnú storku spláchla zvyškom vychladnutého Latte.

Po promenáde s telefónom pri uchu kráčal môj známy. Všimol si ma, aj moje kamarátky, nedalo mu nezastaviť sa. Čiernovlasý fešák v padnúcom obleku s tmavým tričkom, na očiach tmavé okuliare, v ruke zopár dokumentov v priesvitnom obale.

-Ále, Eliška, ahoj! Teba som už dlho nevidel!- vycmukal ma na obe líca a jeho pozornosť sa razom preniesla z mojej osoby na Dášu a Silviu. Dáša ho zaujala, ale Silvia mu nedala žiadnu šancu a hneď mu vystrela ruku na zoznámenie a zachytila jeho pozornosť. Z rýchlej zoznamky sa stal neformálny desaťminútový pokec o tom, ako je vonku krásne, ako nádherne všetky tri vyzeráme a síce mal Dano oči len pre Dášu, otázku na večerný drink smeroval viac na Silviu.

-Dnes večer? A kamže sa chystáš ty, fešáčik?- suverénna Silvia sa nenechala vyviesť z miery. Dohodli sa na drinku v kubánskom bare. Pozvanie platilo pre všetky tri.

-Dámy, dnes sa nahoďte, bude zábava,- šveholila Silvia, kým my dve s Dášou sme konverzovali len očami.

Online čítanie na pokračovanie. Sledujte Imagemagazín aj naďalej.

Bar bol poloprázdny, keď sme sa o pol deviatej objavili vo vstupnej chodbičke. Milá hosteska nám oznámila, že stolíky sú, žiaľ, už rezervované a miesto je len na bare. Vzala nám kabáty, strčila do ruky lístok a ako tri grácie, nahodené v obtiahnutých šatách, sme sa prešli cez polovicu miestnosti a usadili sa na vysokých barových stoličkách. Mali sme výhľad na parket, dvere, stoly okolo, aj na sympatických barmanov.

-Dobrý večer, dámy, čo vám môžem dnes večer ponúknuť?- zaznelo z úst drobného barmana v čiernej košeli. Napriek tomu, že ho spoza baru bolo ledva vidieť, mal veľkú charizmu a rad dokonalých bielych zubov.

-Dobrý aj vám! Dáme si trikrát Sex on the beach,- bez premýšľania zo seba vyrazila Silvia a prehodila si hustú hnedú hrivo zo strany na stranu. Mala na sebe žlté koktejlové šaty, jemné čierne pančušky a vysoké lakovky na tenkom opätku. Šupa. Mala dokonalú postavu, aj rici, aj cici, celý podnik mohol len slintať.

-Písal mi zajko, aby som zo žúru prišla k nemu,- zachichotala sa, siahla po poháriku čerstvého drinku a kým predniesla prípitok, stihla očami presondovať celý podnik.

-Dnes poobede mi písal jeden taký zo zoznamky. Podľa fotiek vyzerá dobre, neviem, čo robí, ale má taký milý úsmev. Takže v piatok večer mám rande!- vycerila som sa a uchlipla si z divokého drinku.

-Dámy, ja nemám ani rande, ani sex, ale problém,- dodala Dáša.

-Aký problém?- skoro naraz sme zasypali Dášu otázkami.

-Balí ma môj šéf!

-Ten s dvoma deťmi?

-Presne ten!

-Doprdele!

-Ako ťa balí? Určite ťa balí? Nevysvetľuješ si to zle?- opýtala som sa opatrne a snažila sa prehlušiť kubánske rytmy so všetkou disktrétnosťou. Dáša robila v reklamnej agentúre. Bola šikovná, dostávala veľa zadaní, makala od rána do večera, aj cez víkendy, keď bolo treba. Jej šéf, konateľ spoločnosti, mal 36. V obleku vyzeral fakt šik, ukazovala mi ho na fotke firemného webu. Tmavé oči, krátke hnedé vlasy, čerstvo umyté pôsobili nadýchane a jemne, na ľavom líci jamka. O atletickej postave by som asi nehovorila, ale relatívne štíhly, meter osemdesiat. Dom v satelitnej dedinke pri Bratislave, dve malé deti, vek 5 a 8, dvaja chlapci. Manželka drobná, čierna, vlasy po ramená, prísny červený rúž, tenká ako drievko, vždy milo pozdraví, keď príde do firmy, ale s nikým sa nerozpráva a v kancelárii sa len hádajú.

-Odvtedy, čo Palo prišiel za mnou do práce, sa o mňa akoby začal starať. Každý deň si ma zavolá do jeho kancelárie a pol hodinu so mnou pije kávu a rozoberá veci, ktoré vôbec nesúvisia s prácou. A minulý týždeň vo stvrtok, vieš, – obrátila sa na mňa, -keď sme mali ísť do kina, tak predtým som sa s ním náhodou stretla. V kníhkupectve. Pozval ma tam na kávu. –

-A to si mi akože nepovedala?- zatvárila som sa prekvapene a Silvia len prevrátila oči.

-Nechaj ju dopovedať. Čo bolo na káve?- netrpezlivo hľadela na Dášu, ktorá sa s drobným úsmevom pustila do ďalšieho rozprávania. Vedela som, že sa jej šéf páči, ale vždy tvrdila, že v práci žiadny vzťah. A už vôbec nie so šéfom, z toho by mohol byť riadny prúser.

-No nííč, normálne sme sa bavili o knihách a o tom, že idem do kina s kamoškou. Tak sa ma pýtal, či ma Palo ešte otravuje. A ja že nie. A on na to, či niekoho mám. Zaskočila ma tá otázka. Úplne ma hltal očami a pod stolom sa ma nenápadne dotkol kolenom. Brala som to akože náhodou,- rozhodila rukami, kým sme so Silviou prevrátili oči. Mala ten pripečený výraz, keď je z niekoho očarená. Na to sme ju obidve poznali už celkom dobre.

–Ja viem, nebolo to náhodne. Keď som mu povedala, že nikoho nemám, tak sa ma opýtal, akého muža hľadám, – spravila krátku pauzu,  a odchlipla si zo svojho drinku.

-No, povedala som mu, že asi nič vážne nehľadám, lebo aj tak nemám na randenie náladu. Že mám veľa práce a po tej skúsenosti s Palom sa nechcem do ničoho veľkého púšťať.

-Takže si mu vlastne povedala, že hľadáš niekoho na sex,- vyhŕkla zo seba Silvia a spýtavým pohľadom rőntgenovala Dášku.

-Nie, nič také som mu predsa nepovedala.

-Ale povedala. On sa ťa spýta, akého muža chceš a ty mu povieš, že nehľadáš záväzky. Pritom si hrkútate v jeho kancelárii každý deň, slintá nad tebou a obtiera sa o teba, tak čo myslíš, že má asi na mysli. A čo budeš teraz robiť? Alebo si už urobila?- Silvia bola rázna, ale to sa mi na nej vždy páčilo. Ona sa do záväzkov nehrnula, pred štyrmi rokmi jej zomrel snúbenec, zabil sa na motorke a odvtedy odmietala akékoľvek dlhodobé vzťahy. Chápali sme ju, aj keď ju Dáša vždy presviedčala, aby sa snažila nejako s tým vyrovnať. Randila, užívala si pozornosť mužov, no akonáhle cítila, že by to mohlo smerovať k niečomu vážnemu, zaradila spiatočku.

-V nedeľu večer mi písal, lebo sme mali mať v pondelok prezentáciu a že nestíha, lebo jeho starší syn ochorel. Tak sme si chvíľku písali. A v pondelok mi poslal také kvety a akože našpúlenú pusu cez Whatsapp, že mi ďakuje, ako som to zvládla. A ja na to, že zadarmo to nebude. A myslela som pritom na prémie! No a on že dobre, pozýva ma na večeru.-

-A?

-V pondelok.

-Takže pôjdeš?

-Nemám?

-Choď. Ale počítaj s tým, že ak ho odmietneš, tak je možné, že sa ti tak dobre pracovať nebude,- vystríhala ju Silvia.

Kým sme stihli pokračovať a radiť, vo dverách sa objavil Dano a za ním skupinka kamarátov. Prišli až siedmi!

-Ahojte kočky, vám to ale sekne!-popásol si na nás oči a predstavil nejakému Maťovi. Ostatok išiel po druhej strane baru k stolu s nápisom Reservé. Všetci mohli mať medzi 25 a 35, rôznych profesií a módneho vyznania. Na prvý pohľad sympatická grupa, ktorá si prišla vyraziť z kopýtka. Niektorí z nich boli už riadne rozbehnutí, Dano, Maťo a druhý Maťo skončili v práci až teraz a prišli na pohárik. Pozvali nás k ich stolu.

-Baby, a vy ste dneska naše striptérky?-ozvalo sa pripité zahulákanie od pána s pohárom koňaku v ruke. Silný chlap so štrbavým úsmevom.

-Horo, sklapni,- snažil sa Dano, kým sa dvojica Horo a jeho parťak Denis  zachechtali na celé kolo. Páni to pochopili veľmi rýchlo a svoje obete sa vybrali hľadať po podniku, keď si presadli k barovému pultu a začali sa nahlas rozprávať a smiať.

Pri stole tak zostal Dano s kolegami, dvaja oblekoví v kúte rohového stola riešili nejaké prefinancovanie a ukazovali si v mobile akési fotografie. Prvú hodinu len občas zdvihli pohľad ponad stôl.

-Maťo, a dojde aj ten Peťo? Som mu volal, ale nebere mi telefón,- to bola prvá veta od jedného z debatujúcich pánov, ktorú sme z ich kúta po hodine počuli.

-Písal mi, že už sú na ceste. Dojde aj Ďurom,- odpovedal mu druhý Maťo a skontroloval displej mobilu, ktorý si vytiahol z ľavého vrecka.

-S Ďurom z Rovinky?

-Ano, s tým, ale on je tuším z Hamuliakova či z kerej onéj.

Dáša so Silviou odišli na toaletu a ja som s trojicou mladíkov vymýšľala, kam sa dá isť vo štvrtok tancovať, keď sa pri stole spustila vrava a prišiel Peťo a Ďuro. Peťo, oblečený v čiernom, bol trochu viac pri sebe, mal svetlohnedé vlasy, zlatý náramok a pečatný prsteň. Ďuro vedľa neho pôsobil ako vystrihnutý zo žurnálu, modré rifle doplnené bielou košeľou a dobre padnúcim tmavomodrým sakom z neho robili naozaj pohľadného chlapa. Tipovala som okolo tridsaťpäťky, hnedé vlasy, tmavé oči a jamka na ľavom líci. Keď sa mu pri podávaní ruky na prste mihla zlatá obrúčka, moje nadšenie spľaslo. Konečne pohľadný chlap a musí byť ženatý? Do prdele, hromžila som v duchu. Mal skoro atletickú postavu a bol celkom vysoký.  Rýchle, milé zoznámenie vystriedala debata s čašníkom, čo si objednať, keď sa pri stole zvítali aj chlapi a Ďuro odbehol telefonovať. Dievčatá sa vrátili z toalety, začalo sa ešte jedno kolo zoznamovania, do toho začala hrať hudba. Pri vedľajšom stole sedeli štyri kamarátky, ktoré neunikli pozornosti dovtedy debatujúcej dvojice a tak spolu s tlstým Peťom vyrazili do útoku. O malú chvíľu sa k nim pridal aj vyfešákovaný Ďuro. A Dáške skoro zabehlo.

-Eliškáááááá!- sypela mi do ucha.

-Ja viem, vyzerá dobre, že. Ale je ženatý, cica!- upokojovala som ju, keď blonďavá kamarátka skenovala pohľadom Ďura.

-Ty koza, to je môj šéééf,- neskrývala svoje vzrušenie a snažila sa za mňa skryť, aby si ju náhodou nevšimol a nespoznal.

-Čo?- vyvalila som oči.

-Poď sem na stranu,- zdrapila som ju za ruku a tlačila pred sebou za stĺp, ktorý oddeľoval barovú časť od chodbičky k toaletám a kuchyni.

-To je ten tvoj šéf?

-Áno! Ježiš, čo budem robiť?- stresovala kráska.

-Nič, budeš sa tváriť, že si si ho nevšimla a keď ťa zbadá, tak z teba odpadne. Vyzeráš úplne fantasticky. Uvidíš, ako sa to vyvinie.

-Poďme preč, Eliška, prosím ťa.

-To bude vyzerať blbo. Si to všimne a bude si myslieť, že pred ním zdrháš. To nebude dobré,- oponovala som, keď sa k nám pridala aj Silvia.

-Ste ma tam nechali s tromi chlapmi! Čo tu riešite?

-Ten Ďuro, čo teraz prišiel s tým tlstým. To je Dášin šéf.

-Čo?- obzrela sa Silvia na baviaceho sa fešáka s obrúčkou na prste.

-Ako ťa pozdravil? Čo ti povedal?

-On nevie, že som tu.

-Akože nevie? Veď stojíme pri stole s ich kamošmi.

-Ale on telefonoval, keď ste prišli z hajzla a potom sa pridal k tým dvom trtkom a balia tie baby z vedľajšieho stola,- vysvetlila som.

-Nebudeme tu stáť, je to trápne. Ideme naspäť hen k tým a keď si ťa šéfinko všimne, tak sa správaj normálne. Hlavne bez stresu. Odísť môžeme kedykoľvek,- zhodnotila Silvia a podišla späť k stolu.

Asi by to trvalo dlhšie, aby si Dášu jej šéf všimol, ale keďže naňho jeden z Maťov pri našom stole zakričal, stretol sa mu pohľad s jeho zamestnankyňou hneď o pár minút. Bol zaskočený, ale príjemne. Naznačil, že s touto kráskou sa ešte nezoznámil, no bol to len ťah, ako sa k nej priblížiť, porušiť diskrétnu vzdialenosť, ktorú v práci udržiaval, a mohol ju konečne pobozkať. Aj keď len letmo na obe líca.

___________________________________________________________

-Dáška, ste očarujúca! Prečo sa takto neobliekate aj do práce?- zalaškoval Ďuro a nespúšťal oči zo svojej zamestnankyne.

Dáša bola polichotená jeho pozornosťou, aj keď sa miestami cítila nesvoja. Odtiahol ju od partie kamarátok, letmo sa dotýkal jej lakťa položeného na barovom pulte a švitoril do uška samé komplimenty.

-Dáška, viem, že by takúto vec mala navrhovať žena, ale v práci som váš nadriadený,- trochu sa ostýchal, keď ho prerušila.

-Áno, mohli by sme si,- zasmiala sa a prijala ponuku na tykanie bez váhania. Aspoň ho bude môcť elegantnejšie odbiť, ak bude treba. Predsa len, lepšie sa hovorí „ty vole“, ako „vy vole“…

-Nemáš chuť sa niekam stratiť a trochu pokecať? Viac v kľude?- obrátil sa na živú kapelu a nasadil otravný výraz, ako ho hlučná hudba obťažuje.

-Neviem, či sa to hodí. Prišla som s babami a ty s kamarátmi…-snažila sa vykrúcať, no hľadela mu priamo do očí a jemne sa usmievala.

Vedel, že dnes jej pozornosť rozhodne nestratí. Netrvalo dlho a Dáša nám aj so svojím šéfom, najnovšie len Jurajom, dala zbohom a odišla si nechať tlačiť kaleráby do hlavy.  Domov prišla nadránom, v piatok sme sa len míňali a keď som jej v sobotu ráno prišla zaklopať na dvere, naširoko rozlepila oči a usmievala sa ako pripečená.

-Lííís, nemohla by si mi, prosím, prosím, doniesť pohár vody?

-Nemohla. Najprv mi povedz, čo bolo. Horím zvedavosťou!- rozrehotali sme sa na celý privát a bolo nám jedno, že náš spolubývajúci Peťo by chcel ešte spať. Bol barman a tento víkend ťahal dlhú zmenu. Zase nám bude nadávať do pojašených báb a vypytovať sa, koho sme zbalili, aby nám potom on porozprával, aké skalpy ulovil za včerajšiu šichtu. Takto sme sa učili o živote. Jeden druhého. Všetci za jedného, jeden za všetkých. Peťo bol príťažlivý mladý chalan, mal 27, vysoký, tmavovlasý, staral sa o seba, mal rád pekné veci a najmä pekné ženy. Každé dva týdžne iná vystajlovaná „ekonómka“ v jeho posteli, s ktorou sme sa museli deliť o rannú kúpeľňu.

-Zobral ma na výhľad, objednal šampanské, niečo pod zub a celý večer mi hovoril, aká som krásna, úžasná, dokonalá, milá, inteligentná, múdra, strašne dobre sa so mnou rozpráva a keby mal takú dokonalú ženu, staral by sa o ňu ako o kvetinku a zalieval každý deň,- vyrapotala Dáša a buchla sa znovu do rozospatých perín.

-A už mi dones tú vodúúúúú!

-Idem už. A čo hovoril o svojej žene?

-Moc ju nechcel spomínať,- mrmlala si Dáša a hniezdila sa zo strany na stranu vo svojej veľkej manželskej posteli. Prisadla som si na okraj a pohár vody jej vložila do oslabenej pravice.

-Že sa venuje deťom, že sa s ním málo rozpráva, že všetok svoj čas venuje len krpcom a že prestala byť jeho milenkou a manželkou, už je len matkou jeho detí. Vraj sa vytratila chémia a žijú skôr vedľa seba, ako spolu,- zahľadela sa do bielej steny a premietala si nočnú konverzáciu v prítmí bratislavského baru.

-A čo si mu na to povedala?

-Na to sa nedalo nič povedať. Silvia mala pravdu, chce sex. Veď načo by mi inak povedal, že milenky sa majú lepšie ako manželky.

-On ti dal takýto návrh?

Dáša sa mi len previnilo pozrela do očí. Videla som smútok. Možno čakala rozprávku, aj keď nás chcela presviedčať, že je nad vecou a nejaký Juraj ju nerozhádže. Páčil sa jej už dlho, a možno v kútiku duše verila, že jej bude gentlemansky dvoriť.

-Nerieš.

-Jak nerieš? Ideš s ním na tú večeru v pondelok?

Neodpovedala. Zvalila sa do postele, vzdychla pri pohľade na blikajúce číslice 11:30 a mala chuť byť neviditeľná.

-Odpadnem z teba. Srdiečko, vieš, že ti to prajem. Len nechcem, aby si bola sklamaná,- chcela som ju chlácholiť a rozprávať sa, no už som ju poznala. Uzatvorila sa do seba a miesto debaty mi odpovedala tichom. Bol čas na taktický ústup. V kuchyni som majstrovala obed, keď sa Peťo dotrepal za jedálenský stôl našej spoločnej kuchyňo-obývačky a unavenými očami mrkol na pozdrav.

-No dobré aj tebe!

-Človek sa tu chce vyspať a vy sa tu rehoceje jak kozy.

-Ale kuš! Koho si včera balil?

-No akurát tebe to budem vešať na nos. Uhni!- odstrčil ma a vliezol do chladničky, aby si vybral krabicové mlieko a rovno studené nalial do vyprahnutého hrdla.

-Bude ťa bolieť v hrdle, keď to budeš piť také studené.

-Nie si moja matka, tak nepoučuj. Presne preto som zdrhol z domu, tak si to odpusti. Súdružka.

-Choď do prdele, si nevychovaný a smrdíš od cigariet. Si sa neumýval, keď si ráno došiel?

-Drahá,- spravil otočku a postavil sa na milimeter odo mňa, – ja hygienu dodržiavam, splachujem, aj to pojebané záchodové prkénko dám vždycky dole. Ale už ma, doboha, nebuzeruj hned z rána! Dopiče!

Vybuchol.

-Péťó, nebuď debil. Sa k sebe neviete chovať aspoň trochu slušne?- ozvalo sa od Dášiných dverí, ktorá v pyžamových nohaviciach a bielom tričku šuchtavo smerovala do kuchyne za nami.

-Neziap na mňa. Ja som s tebou husy nepásla!

-No to by mi ešte chýbalo!

-Ty si taký idiot!

-Všichni se dáme do klidu, jo,“ snažila sa zmierniť napätie Dáša a ako sfetovaný obláčik priplávala do kuchyne nabitej víchrom nadávok a napätia.

-On tu na mňa skáče a ja sa mám ukludniť?

-Eliška, prestaň!

Peťo si vybral z chladničky štyri vajíčka a začal si robiť praženicu. Dáša sa posadila za jedálenský stôl pri okne, na svojom mieste ju čakala šálka čerstvo zaliateho čaju, ja som radšej odpochodovala do izby. Keď o pol hodinu neskôr vkĺzla do mojej izby, len sa sprisahanecky pritúlila a objala ma.

-Elinka moja, šak my ťa lúbime. Aj on. Len má asi krámy.

-Písal mi. Že či sa mi nechce ísť zajtra na raňajky. A že či mi môže zavolať. Tak som povedala, že dobre.

-Dobre na čo? Nech zavolá, alebo že pôjdeš na raňajky?

-Asi aj aj.

Stačilo pár minút ticha a pohľad do jej zaľúbených očí. Bola v tom až po uši. A ja som jej to chcela tak veľmi dopriať!

-Ale sľubuješ, že keď budeš cítiť, že sa namotáš a bude ti blbo, tak s ním sekneš alebo mu povieš, nech sa rozvedie. Capisci?

-Igen!

Nedeľa ráno sa nakoniec nekonala. Šéfinko asi nedostal od čiernovlasej stíhačky vychádzku. Ledva jej stihol napísať krátku správu, že sa uvidia v pondelok v práci. Dáša posmutnela, ale bola si vedomá faktu, že je zadaný muž. A mala nejakú robotu, tak to brala športovo. Zatiaľ.

________________________________________________

Bol presný a priniesol aj malý kvet. Tmavohnedý oblek s prúžkovou košeľou mu pristal. Dáša stihla sprchu, dolíčila sa a nahodila ultra slim džíny a tričko, ktoré ledabolo padalo z ľavého ramena. Keď rande, tak poriadne!

-Kam ideme?

-Na čo máš chuť, Dáška?

Hodilo sa povedať na teba, ale nie na prvej večeri. Nad svojimi myšlienkami sa len pousmiala.

-Nemám žiadnu preferenciu. Čína, talianska reštika, či niekam do centra by si chcel ísť?

-Do centra asi nie,- ošíval sa,- poznám jednu výbornú taliansku reštiku v Trnávke, ak ti nevadí, že sa trochu prevezieme.

Aha, takže inkognito, aby nás ani živá duša nevidela. Ideme niekam do zašivárne.

-Jasné, poďme.

Ani v doznievajúcej večernej špičke im cesta netrvala dlho. Na obchvate Ďuro zošliapol plyn a v skrytých uličkách Trnávky jazdil tak obratne, že pred zastrčenou talianskou reštauráciou zaparkoval  o necelých desať minút. Dáša to tu nepoznala.

-Varia výborne. Odporúčam lasagne, ja si ich určite dám!

Usmieval sa, pozoroval ju, aj tajne, keď Dáša študovala jedálny lístok a váhala medzi rybou a cestovinami. Útulná reštaurácia mala nabité menu a síce to večer nevyzeralo na poriadny frmol, čašníci, aj hlavný kuchár sa obracali. Pri malom stole hneď vedľa dverí na všetko dozeral majiteľ, pôvodom Talian.

-Vyzeráš nádherne!- začal svojej zamestnankyni dvoriť.

-Nepreháňaj!

-Nepreháňam. Pozriem a vidím. Si krásna, múdra, máš dokonalú postavu a tak dobre sa s tebou rozpráva.

Usmiala sa. Bolo príjemné počúvať komplimenty. Premýšľala, či je naozaj taký milý, alebo to pred ňou len hrá.

-Prečo tu miesto mňa nesedí tvoja žena?

Povzdychol si.

-Dáška, chápem, že ťa to zaujíma. Už som ti to vysvetlil. Je to zložité. Sme spolu už dlho a tá vášeň sa vytratila. Je s deťmi a ja ju nezaujímam.

-Prečo si myslíš, že ju nezaujímaš?

-Prídem domov, ledva ma pozdraví a spustí, kde som bol, prečo som prišiel neskoro. Vysťažuje sa mi, že ona celý deň lieta okolo detí, domu, varí, perie, vozí deti do školy a škôlky, nemá na nič čas. A je to vraj moja vina.

-Koľko to už trvá?

Snažil sa byť otvorený, aj keď sa mu o tom nehovorilo ľahko. Bol na rande s Dášou a nechcel si pripomínať svoju zákonitú. Ale vedel, že keď to Dáške rozumne nevysvetlí, ďalej sa s ňou nepohne. Hľadel jej do očí a trpezlivo odpovedal na každú otázku na telo.

-Asi štyri roky. Odkedy sa veľmi aktívne venujem firme po tom, čo sa môj spoločník na to vykašľal.

Odchlipol si z decka bieleho a keď čašník priniesol hlavný chod, obrátil karty.

-Nechce sa mi veriť, že taká krásna a inteligentná žena ako ty nemá frajera.

-Nemám.

-Prečo?

-Neviem.

-Nikoho nechceš?

-Proste to tak vyšlo. A ten šialený Palo to úplne zabil.

-Vážne ťa už neobťazuje? Mne to môžeš povedať. Ak treba, tak mu to nechám vysvetliť.

Jemne sa usmial, jamka na ľavom líci sa mu prehĺbila.

-Neobťažuje, našťastie. Veľa ma zamestnávaš, takže nemám ani čas na nič.

Usmiala sa. Nemalo to vyznieť ako prosík o zvýšenie platu alebo uvoľnenie z pracovných povinností.

-Máš s tým klientom veľa práce? Ak treba, tak ti s tým nechám pomôcť. Povedz.

-Je toho dosť, ale zatiaľ to zvládam. Podpíšeš aj ten dodatok o zastupovaní?

Ich debata sa zvrhla na prácu a Ďuro využil možnosť zistiť, čo sa na chodbách jeho agentúry deje aj v čase, keď on je na rokovaniach v teréne. Bol to príjemný večer. Sedeli tam dve hodiny, navečerali sa, zjedli tiramisu, Dáša vypila dva deci vína, on si dal kávu. O štvrť na desať mu zazvonil telefón a na displeji svietilo meno Láska. Ďuro okamžite vypol zvonenie, displej svietil aj naďalej a dožadoval sa odpovede. Dáša to pochopila veľmi rýchlo.

-S dovolením, odskočím si.

Dala mu priestor odpísať Láske a sama pred zrkadlom zavelila svojmu odrazu odchod.

-Prepáč, musel som to vybaviť. Je dosť hodín, budem musieť ísť. Mrzí ma to.

-Rozumiem. Tak poďme.

Cestou na jej adresu počúvali jemné slaďáky večernej relácie a sem tam prehodili slovo o šoférskych schopnostiach iných vodičov. Nevedela, či ju bude chcieť pobozkať.

-Si doma, Dáška. Bol to krásny večer. Teda pre mňa určite. Páčil sa ti?

-Áno, páčil. Škoda, že už musí skončiť.

-Prepáč.

Nahol sa a rukou jej zapravil vlasy za pravé ucho. Elektrizujúci dotyk zvyšil Dáši tep. Chytila ho za ruku a jemne sa usmiala.

-Tak idem. Dobrú noc a šťastnú cestu domov.

Zahniezdil sa za volantom, pravým lakťom sa oprel o stredovú opierku a preniesol váhu, aby ju mohol pobozkať. Jeho pery však našli len jej nastavené ľavé líce.

Keď prišiel v utorok ráno do kancelárie, nežiaril až toľko, čo deň predtým. „Openspejsom“ prebehol sťa víchor, zatvoril sa na tri hodiny, kričal, nahnevane vychádzal k tlačiarni a späť, búchal dverami. Nikto sa neodvážil od svojho stola ani postaviť.

„Si ok?“

Dáša sa odpovede nedočkala. Odišiel z firmy o pol jednej a v ten deň sa už neukázal.

Večer prišla ako zbitý pes, chcela všetko dokončiť, aby Ďuro v stredu nemal šancu kričať. Sympatie počas porád odkladal bokom.

-Nazdiško,- pozdravila Dáša prázdny byt. Myslela si, že ju tam čaká aspoň Eliška. Zabudla, že tá má rande s chlapíkom zo zoznamky. Peťo nebol doma, aj keď dnes večer mal voľno.

-Asi randí aj on,- povedala pre seba, ale dostatočne nahlas, aby ju steny kúpeľne počuli.

Vošla do sprchy a kým stihla v uteráku prebehnúť do svojej izby,  už bol za jedálenským stolom ruch.

-Normálne, šak ti vyprávam. Desať báb tam zavolali ako eskort. Kokot, ale né také šupy. Jedna mala také cecky, že jej skoro tričko prasklo.

Zarehotali sa ako králi. Peťo a jeho kamoš Tibor. Robil osobného trénera v jednom z dizajnových športových centier a cielil na VIP klientelu. Boli bývalí spolužiaci zo strednej, ich životy sa spojili po výške v Bratislave a odvtedy boli nerozlučnou dvojicou. Tibor balil baby, Peťo miešal drinky, ráno sa prebúdzali v spoločnej posteli. Vždy minimálne s dvomi buchtami.

-A ty si ktorú dal? Došla Simona?

-Néé, to ma sklamalo. Som jej aj písal, ale nejako nereaguje. Vraj je v Dubaji. Si myslí, že je panička, keď teraz jebe za peniaze.

-Nebola vo Viedni? Či to bola tá druhá?

-Bola aj vo Viedni, ale tam je tá jej kamoška. Jana. Tá čiernovlasá. Nemá moc dobrý ksicht, ale šikovná je.

Opäť veľký, veľavravný rehot. Dáša sa chichotala vo svojej izbe pri drobnej lampičke a krémovala sa telovým mliekom. Bola to škola chlapskej duše.

-Aj Dukes bol pozvaný? Vždy, keď je takáto podarená akcia, ja musím robiť. Jebem na to.

Dáša započula štrngnutie pohárov.

-Na tú chatu ideš?

-Na tie Donovaly? No rozmýšľam, že si prehodím službu a dojdem. Už konečne,- vydral zo seba pošklebok a začal si mastiť čerstvo pokrájaný chlieb. Chren, klobáska a fľaša koňaku hrdo trónili na jedálenskom stole, keď sa Dášine dvere rozleteli.

-Páni, dobrý večer!

-Ale riťula, ty si doma?- zaškeril sa Tibor, ktorý si na sexi plavovlásku už dlho robil zálusk. Fyzické proporcie na to rozhodne mal, len spôsob jeho konverzácie jej často nevoňal.

-Zdá sa, že áno, keď ma tu vidíš. Čo tu porábate chalani?

-Ja som tu doma,- prehovoril Peťo a zahryzol do klobásky. Aj on ju skenoval pohľadom, keď si v tričku bez podprsenky a tmavých legínach prisadla za okrúhly stôl.

-Dáš si? Oslavujeme!- ponúkol ju Tibor kalíškom tmavého moku. Dáša kývla.

-Čo oslavujete?

-Utorok, nie?- chalani sa znovu zarehotali.

-Kde je druhá grácia?- spýtal sa Peťo, kým Tibor nalieval kamarátovej spolubývajúcej.

-Má rande. S nejakým týpkom zo zoznamky. Neviem, kto to je.

-Ona randí? Tak to aby som ju aj ja pozval, heh,- neodpustil si Tibor a sprisahanecky žmurkol na Dášu, aby sa neurazila. Ona sa neurazila. Vedela, že sa mu páči a vedela aj to, že s ním na rande nepôjde.

-Asi budeš mať aj možnosť,- obzrela sa Dáša smerom ku dverám, keď v zámku zaštrngali kľúče a kľučka sa pohla. Eliška prišla domov, zostava na dnešný večer bola kompletná. Zábava sa mohla začať.

-Čauté, my žúrujeme?- opýtala som sa s úsmevom.

-Jasné, sadaj kurátko, sem ku mne,- odpovedal Tibor. Pobúchal vankúš na stoličke vedľa seba  a Peťovi kývol, aby doniesol ešte jeden pohár.

-Eliška, a to ako si dovoľuješ podvádzať ma? Chodíš na rande bez môjho súhlasu?- zavtipkoval Tibor a osadenstvo sa zasmialo.

-Zlatíčko,- musela som ho pohladiť po holej hlave, -zanedbávaš ma, tak to musím riešiť takto. Ale ak ťa to poteší, tak to bola čistá katastrofa.  Taký milý chalan, ktorý hrá počítačové hry a jeho najvyšším cieľom je ísť na nejakú súťaž do Las Vegas.

-Preto musíš randiť so mnou! Ja ťa do Vegas zoberiem,- vyceril zuby a hodil do seba kúsok nakrájanej klobásky.

-Ja si neprosím koňak. Máme ešte v chladničke tú tequilu?

Zábava takpovediac gradovala. Chalani sa nás pokúšali opiť, my sme sa snažili zostať triezve a poldecáky tvrdého zapíjali bublinkovou vodou. Hodiny nemo hlásili pol jednej, keď sme s Dášou boli zrelé do postele. Chalani síce zvažovali ešte nejaký splašený výjazd do mesta, ale zhodli sa, že je utorok a zamestnané šťuky už spia. S Dášou sme skončili v kúpeľni spolu.

-Dnes som videla toho tvojho Ďura,- začala som štebotať jemne pripitá.

-Vážne? Kde?

-V reštike naproti obchoďáku. Si mi nepovedala, že tá jeho žena je taká pekná. A poriadne sa k nej mal.

-Taká čiernovláska?

-Áno. Taká vyššia, tmavé vlasy, asi po lopatky. Taká štíhla.

-Ty vieš, ako vyzerá jeho žena?

-Nie, ale veď si vravela, že má čierne vlasy a je štíhla. Kto by to bol?

-Jasné, tmavovláska,- premýšľala Dáša a v duchu sa presviedčala, že možno jeho žene narástli vlasy. Naposledy, keď ju videla, neboli dlhšie ako po plecia.

Ráno bolo ťažké, pre všetkých. Kým Peťo mal možnosť sa aspoň trochu prespať, lebo do šichty nastupoval o druhej poobede, dievčatá sa museli osprchovať ráno v studenej vode, aby zvládli prísť svieže na deviatu.

-Jani, čau. Nemáš nejaký ibáč? Nestíhala som lekáreň,- zvalila sa na otáčaciu stoličku Dáša a očami prosila kolegyňu o záchranu.

-Čo ste mali na byte žúr?- sliedila Jana a obratne vybrala zo spodnej zásuvky mobilných šuflíkov ružovú tabletku.

-Na, neďakuj,- podala jej barbie vysloboditeľa a vrátila sa na svoje miesto. Začal jej zvoniť telefón.

O pol desiatej pípla Dáši správa.

„Dáša, máš čas o pol 12 na krátku poradu?“

„Jasné. O čo ide?“

„Mám dnes o tretej stretko s tým Hanzákom a potrebujem vedieť, aký tam máme status.“

„Vytlačím ti to. Som v kancli dnes celý deň.“

„Vďaka.“

Žiadna kráska, myslím na teba, komplimenty, dvorenie? Hm, zaujímavé.

Ďuro prišiel do kancelárie krátko po jedenástej v sprievode svojej zákonitej. Drobná čiernovláska s ostročerveným rúžom mala vlasy v cope, dizajnérske šaty po kolená, telové lodičky a neprítomný pohľad. Zatvorili sa do jeho kancelárie na dvadsať minút, a keď sa ju chystal odprevadiť, zavolal cez „openspejs“ na Dášu.

-Dáša, mohol by som vás poprosiť o tie papiere?

A my si už zase vykáme? Alebo len pred jeho ženou, aby nežiarlila?

Šéfova drahá polovička flochla na Dášu nepríjemný pohľad a čakala, kým sa jej manžel rozhýbe a odprevadí ju až na prízemie. Aby mali dostatok času sa ešte pohádať.

Dáša vošla do Ďurovej kancelárie, rozkladala reporty a chcela ich usporiadať čo najprehľadnejšie, aby sa nezdržiavali s veľkým vysvetľovaním, keď Ďurovi zazvonil na stole zabudnutý mobil.

Volala mu Láska.

Zarazila sa. Zdvihla hlavu a všimla si, ako šéf so svojou ženou trkocú pri výťahu. Láska nie je jeho žena!

-Taká vyššia, tmavé vlasy, asi po lopatky. Čiernovláska,- zneli Dáši v hlave Eliškine včerajšie slová.

 

Foto: Stocksnap.io