Online príbeh na pokračovanie: Kapitola 13. komnata

Ľahké blogové písanie na rozveselenie sivých dní. Príbeh trojice tridsiatničok, ktoré sa pretĺkajú životom a hľadajú životnú lásku. Nezabudnite nás sledovať, príbeh bude pokračovať!

Prvá časť príbehu tu: Balí ma!

___________________________________________________________

Stála v čiernej nočnej košeli pri balkónovom výhľade a na obnažené plecia jej sadala zima. Zdalo sa, že je nad vecou. Na kopci nad Košicami. Hľadela na osvetlenú metropolu, počúvala vodu tečúcu v kúpeľni a čakala, kým sa dosprchuje. Mala pocit, že musí odísť. Zmiznúť zo sveta, aby tejto mizérii bol navždy koniec. Mala dvadsaťštyri a všetky baby jej závideli.

-Čo tu tak stojíš, poď spať,- prebudil ju z myšlienkového vákua Majo. Jej frajer, s ktorým už pol roka zdieľala spoločnú domácnosť. Teda jeho domácnosť. Nasťahoval si ju do trojposchodovej vily, zahrnul komfortom a veril, že Silvia bude skákať, ako on píska. Spočiatku sa nebránila. Chcela sa mu zapáčiť, vyhovela, ospravedlňovala sa, plakala v sprche a mlčala. Pol roka pod jednou strechou a ďalších sedem mesiacov, čo spolu akože randili. Predtým za ňou chodil každý deň, obháňal ju, líškal sa. Jeho pozornosť jej lichotila. Bola mladá, zaľúbená, očarená. Kamarátky len s nevôľou sledovali, ako ju vozí na drahých autách a berie na víkendy do Tatier. Bola s ním šťastná. Vtedy…

-Už idem,- poslušne odkráčala do spálne na poschodí s ťažkými krémovými závesmi. Chytil ju za ruku, až ju ľahko striaslo, kŕč bolesti jej zatvoril oči.

-Zajtra mi uvar guláš. A pobal mi veci, večer idem na dva dni do Maďarska.

Ani nečakal na odpoveď. Zhasol svetlo, otočil sa jej chrbtom a hlasno dýchal. Ticho a tma ju začali dusiť. Teplý prúd poníženia sa jej dral z očí, len nahlas vydýchla.

-Nechci ma nasrať a nerev.  Alebo vypadni spať do druhej izby, nebudem to tu počúvať.

Podráždene sa zahniezdil na mäkkej posteli a zakuklil sa do bavlneného povlečenia. Silvia sa neodvážila ani pohnúť. Slzy rýchlo prehltla, na odchod do inej izby ani nepomyslela. Len raz si dovolila urazene odísť, ale to bolo päť mesiacov dozadu. Na tú noc nikdy nezabudne.

Snívalo sa jej o potopenej výletnej lodi a kontajneroch plných strieborných rýb. Topila sa a kričala z plného hrdla, nik ju nepočul. Sivé vlny metrových výšok jej naháňali hrôzu. Z desivej nočnej mory ju prebrala facka na obe líca.

-Zobuď sa! Čo sa ti sníva?- kričal Majo a držal jej ruky v zápästiach nad hlavou.

Zreničky mala ako dva popolníky, po čele jej stekali vlhké kvapky, pod nočnou košeľou cítila búšenie srdca a pot.

-Čo, čo? Čo je? Čo sa stalo?

-Snívalo sa ti niečo a rozhadzovala si rukami. Si necítila, že si ma buchla?

Len krútila hlavou a vďaka jemného prúdu prebúdzajúceho sa svetla za bledými závesmi sa v izbe zorientovala. Ležal pri nej, ruky jej držal nad hlavou a jeho pohľad ju prepaľoval.

-Si ok? Čo sa ti snívalo?

Zjemnil tón hlasu a pustil jej zápästia, na ktorých jej z toho zovretia zostali červené stopy.

-Ja…,- hapkala, -topila som sa a všade bolo plno rýb,- zmätene zo seba vydrala. Zhlboka dýchala, uvoľnenými rukami si prešla tvár a zatvorila na pár sekúnd oči.

-Prepáč, nechcela som ťa zobudiť,-ospravedlnila sa a chcela ho pohladlať po odhalených ramenách.

-Dobre, níč, nechaj to tak a spi ďalej,-otočil sa na bok a pravým predlaktím si zakryl oči.

Silvii bilo srdce ako o preteky, cítila pot na celom tele, pred očami mala kontajnery plné lesknúcich sa rýb a vysoké sivé vlny. Striaslo ju. Odišla do kúpeľne a na tvár si šplechla studenú vodu. Za oknami sa lenivo začínal pondelok, sivota ospalého rána tak očarujúca nebola. Mala ešte hodinu, kým sa Majo zobudí a bude chcieť raňajky. Potom odíde cvičiť, kávičkovať, „pracovať“, a keď sa na obed vráti, musí byť guláš.

-Veď ja na ten guláš nemám mäso!- vyhŕkla do ticha kúpeľne a sledovala svoj vystrašený odraz v priestrannom zrkadle. –Porazí ma,-zamrmlala si pre seba a premýšľajúc potichu odišla späť do teplej postele.

Keď zazvonil budík, nechala mu minútku, aby sa zobudil, potom vyskočila na rovné nohy a utekala mu pripraviť raňajky. Väčšinou to bolo jednoduché, cez týždeň len ovsená kaša s ovocím, alebo banánový shake, cez víkend robila vajíčka, čerstvý džús, avokádovú pomazánku alebo hummus.

-Opica, o 12 som tu. Sprav k tomu gulášu čerstvú knedľu, dnes nemám diétu.

Pravidelne cvičil a dával si pozor na to, čo zje. Výlet do Maďarska však narušil jeho rituál. Premýšľala, čo ide na dva dni vybaviť. Jeho práca bola pre ňu tabu. Nemala dovolené sa ho pýtať, odkiaľ má peniaze. Jej muselo stačiť, že má strechu nad hlavou a môže ísť na dovolenku, kam on má chuť.

-Budeš to mať pripravené, zlatko,- dodala jemný úsmev a na prestretý stôl mu položila misku s kašou a čerstvý čaj.

-Ty si úplne drbnutá? To mám ako žrať, keď to je také horúce? Ako ťa mám naučiť, že mi to nemáš dávať také horúce. Som si obaril jazyk. Dopiče. Čo máš v tej hlave, piliny?

Nahnevano odsunul stoličku, vzal si z kuchynského stola dva banány a do ruky fľašu vody. O pár minút neskôr už len počula buchnutie chodbových dverí, ktoré viedli do prízemnej garáže. Pozorovala ho, ako odchádza z príjazdovej cesty v naleštenom bavoráku a na oči si dáva slnečné okuliare.

-Ranná idyla za nami,- rozplakala sa.

________________________________________________________

-Silvi, si to ty?-vyrútila sa na ňu v rade u mäsiara spolužiačka zo základky. Plavovlasá Zuzana pred sebou tlačila červený kočík, pôsobila spokojne aj napriek viditeľnej únave, ktorú sa neobťažovala maskovať  žiadnym krycím krémom, ani mejkapom.

-Zuzi, čau!- vystrúhala zo seba prívetivý úsmev Silvia.

-Teba som sto rokov nevidela. Čo tu robíš? Ty chodíš nakupovať do takýchto obchodov? Som počula, že bývaš s tým tvojím boháčom,- sprisahanecky žmurkla na hnedovlásku.

-Stojím v rade na mäso,-odsekla.

-Ta hej! Máš sa?-skenovala ju neodbitným pohľadom mladá mamička.

-Mám sa dobre. A ty? Pochváľ sa! Ani som nevedela, že máš bábo,-prehodila tému na spiaceho drobca.

-No, tak to nejako vyšlo. Marek bol zlatý, keď som zostala tehotná. Zobral si ma, bývame v takom dvojizbáku na sídlisku, malá má štyri mesiace.

-Ako sa volá?- Silvia okamžite využila chvíľku Zuzaninho nádychu, lebo cítila, že spolužiačka by sa chcela vypytovať na jej život s Majom a to rozhodne rozoberať nechcela.

-Miriam,-usmiala sa a inštinktívne skontrolovala obsah svojho červeného kočíka. Zuzanu si pamätala štíhlu, dnes mala väčšie boky, objemnejší zadok a guľatú tvár.

-Pribrala som 25 kíl a neviem ich zhodiť. Ale ty dobre vyzeráš. A aká si opálená! Ste sa boli niekde slniť?

-Nie, to mám zo solárka, zvyknem zájsť, aby som nebola úplne bledá,-zaklamala Silvia, so zimnou dovolenkou vo Vietname sa chváliť nechcela.

-Aj sa stretávaš s niekým z našich spolužiakov?-vyzvedala Silvia.

-Len s Katkou a Majkou, Petra odišla do školy do Bratislavy a Jana, tá čo sedela so šibnutým Karolom, tak tá študuje v Prahe. S tou si občas napíšeme krátku správu. Ale inak s nikým. Ale veď teraz sa bude organizovať stretávka, dúfam, že prídeš!

To určite, pomyslela si Silvia a očkom sledovala, že práve prišiel na ňu rad.

-Čo to bude, slečna?- nevrlým tónom ju privítala predavačka.

-Nejaké mäso na guláš,- vysypala zo seba a otočila sa na Zuzanu, ktorá ihneď pochopila, že ich konverzácii je koniec. Bolo na nej vidieť sklamanie. Dychtila po pikoškách zo Silviinho života s boháčom, chcela sa vypytovať na bývanie, na drahé handry, autá, dovolenky.

-Zuzi, rada som ťa videla. Maj sa pekne!

-Silvi, aj ja teba. Veď ja mám na teba číslo, tak ti cinknem a môžeme niekedy vybehnúť von v rámci mojej prechádzky s malou a porozprávať o živote,- chcela aspoň čiastočne ukojiť svoju zvedavosť.

-Jasné, niekedy môžeme. Ahoj!

-Ešte niečo okrem toho mäsa? Salámu? Ktorú vám dám? – dožadovala sa odpovedí predavačka a Silvia sa razom preniesla od doternej spolužiačky k doternej predavačke.

Domov doslova utekala. Musela zamiesiť na knedľu. To, že nemá povolené vychádzky bez Maja, nikto nevedel. Žila v zlatej klietke s tyranom, ktorý sa v spoločnosti tváril ako dokonalý gentleman. Premýšľala, že sa zdôverí svojej sesternici, no neverila by jej. Mala tri malé deti, na krku hypotéku a nespoľahlivého muža, závidí jej luxusný dom, drahé Majove autá aj cestovanie, nepochopila by to.

Keď Majo stlačil gombík na otváranie automatickej garáže a zvuk sa rozlial po celej kuchyni, až ju myklo. Zrýchlil sa jej tep, začala sa viac potiť a horúca knedľa, ktorú sa chystala krájať, jej vypadla na keramickú dlažbu.

-Do prdele!

Obratne ju zdvihla uterkou a položila na pripravenú dosku. Mäso bolo uvarené, už jej stačilo len pár minút na to, aby mu obed naservírovala na tanier. Nestihla to, kým sa z chodby za telefonovania dostal do jedálne a sadol si za stôl.

-Nie, idem tam teraz poobede a zdržím sa dve noci. Nechaj to na mňa, vybavím to s nimi a večer ich zoberiem do toho bordelu za mestom. Objednal som najlepšie kurvy na zajtra večer. Klapne to. Potom ti zavolám a stretneme sa vo štvrtok. Len mi hlavne nevolaj, nech to nie je podozrivé. Nechcem, aby mi zvonil telefón.

Majo telefonoval a zároveň Silviu sledoval uhrančivým pohľadom. Očakával, že obed bude na stole a ona ešte len nakladala na tanier.

Zdvihol sa a odišiel na záchod. Ešte prehodil do telefónu pár kamarátskych fórov a keď vypochodoval späť do jedálne, para z teplého guláša a čerstvo uvarenej knedle sa vznášali nad jedálenským stolom.

-A ty nejdeš so mnou jesť či čo? Si naber, nie?

Silvia ani nemukla. Len automatizovane vykonávala všetko, čo jej povedal.

-Ako si sa mal?

Usmiala sa, keď si sadla oproti nemu za presklený jedálenský stôl.

-Dobre. A ty? Si bola vonku?

Nasucho prehtla.

-Musela som ísť kúpiť to mäso na guláš. Ale bola som preč len chvíľku, naozaj,- jemne stlmila hlas a pozerala do taniera. Nevedela, či sa nahnevá. Nestihol zareagovať, zazvonil mu telefón.

-Čo tento pičús chce,-zamrmlal si a zdvihol.

-No, čo, … kedy, … za 15 minút ma počkaj na pumpe pod kopcom. A dones tie prachy, lebo ti rozkopem ten tvoj vyžratý ksicht,-položil. –Kretén,- zahromžil a pustil sa do gulášu.

-Kedy odchádzaš do toho Maďarska?

-Čo máš dohodnutú nejakú jebačku? Potrebuješ, aby som rýchlo vypadol? To sme si snáď už vysvetlili. Si ma neželaj, keď vytiahneš päty z domu, čo budem dva dni preč.

Odpovedal podráždene, zvýšil hlas a mal pohľad zabijaka, no nenechal sa rušiť v jedení.

-Veci máš pripravené v spálni. Len neviem, akú bundu si chceš zobrať,- Silvia prehĺtala len druhé sústo, zatiaľ čo Majo mal už takmer dojedené.

-Idem preč, dojdem za hodinu. Toto sprac a choď sa aspoň umyť. Mám chuť ťa pretiahnuť.

Zdvihol sa od stola, vypil pohár vody a hlasno si grgol. Zobral telefón, schmatol kľúče od auta a na hlavu si nasadil tmavomodrú šiltovku. Silvia civela pred seba, líca jej horeli, na jedlo ju prešla chuť. Majo za hlasného hučania pneumatík na hodinu zmizol.

POKRAČOVANIE ČÍTAJTE TU:

Online príbeh na pokračovanie: Kapitola 13. komnata, II. časť

Foto: Stocksnap.io